V roku 2023 sme vyslali 9 študentov a študentiek. Tu sú príbehy niektorých z nich:
Just a change, PORTUGAL
Dňa 12. 07. 2023 som nasadla na lietadlo vo Viedni a po necelých 3 hodinách som sa ocitla na letisku v Lisabone, odkiaľ som ešte následne cestovala autobusom na sever Portugalska. V autobuse som už bola nervózna, pretože som vôbec nevedela koho na tejto dobrovoľníckej akcii stretnem. Ja som mala pricestovať až o dva dni neskôr ako ostatní a tak som sa bála, že mi bude ťažšie sa zaradiť do kolektívu. V momente ako som prešla bránou a uvidela ostatných, zo mňa tento stres opadol, pretože sa všetci ku mne rozutekali a privítali ma, akoby som bola už ich stará známa. Ešte v ten večer sme sa všetci spolu išli pozrieť na západ slnka a ja som mala šancu tam všetkých spoznať. Hneď som si so všetkými super sadla a mala som pocit, že sa s týmito ľuďmi poznám už roky.
Nasledujúce dni boli plné tvrdej driny, potu ale aj smiechu, či radosti. Pracovali sme naozaj usilovne okolo 10 hodín denne, pričom sme sa rozdelili do tímov a každému tímu bol pridelený dom, ktorý mal za dva týždne opraviť. Náš tím opravoval dom pani Sandre, ktorá spoločne s jej synom bývala vo veľmi jednoduchom domčeku. Mala som šancu vyskúšať si všelijaké práce a nástroje, o ktorých som ani len nevedela, že existujú. Keďže sme na stavbe boli samí študenti, tak zábava nemohla chýbať. Pri práci sme si spolu spievali, tancovali ale aj navzájom vždy pomáhali. Práca bola naozaj náročná, hlavne kvôli tomu teplu, ale keď je človek obklopený dobrými ľuďmi, hneď mu všetko ide ľahšie.
Po spoločnej večeri sme mali vždy nejaký večerný program. Hrávali sme karty, spievali sme karaoke, skúšali rôzne športy a posledný deň sme mali aj rozlúčkovú párty. Na otázku, či by som si to zopakovala znovu, by som odpovedala bez zaváhania, áno. Na zážitok, kde človek môže pomôcť iným a prispieť k niečomu dobrému a zároveň spoznať veľa nových ľudí, sa len tak nezabúda. Priateľstvá, ktoré som si z tade odniesla mi dúfam vydržia ešte dlho.
Každému by som túto mobilitu hneď odporučila. Človek sa len nemôže báť si trochu zašpiniť ruky. Treba nabrať odvahu a ísť do toho! Nezabudnite si ale opaľovací krém, ja som to portugalské slnko totiž dosť podcenila a následne aj hneď oľutovala :)
Viktória Vozárová, študentka Právnickej fakulty UMB
Summer School for children in vulnerable situations, ITALY
V júli roku 2023 som mála možnosť zúčastniť sa v dobrovoľníckom programe FLY2023 v krásnom talianskom meste Rím. A to boli najúžasnejšie 3 týždne, plné nových ľudí, úsmevov, šťastia, zaujímavých zážitkov a samozrejme plné práce, únavy a radosti z toho, čo sme robili.
Nikdy predtým som nebola v Taliansku a nikdy som sa nezúčastnila v nejakom dobrovoľníckom programe, takže sa mi stalo veľa vecí po prvýkrát a bolo veľa nového pre mňa. Od samého začiatku, keď som prišla do Ríma, som sa 
cítila veľmi príjemne, veľmi rýchlo som spoznala ostatných členov nášho tímu, iných študentov z našej univerzity aj študentov zo Španielska . Pracovala som v letnej škole School of Peace, Sant’Egidio, s deťmi ktoré majú veľmi ťažkú situáciu v rodine (chudobné rodiny, rodiny, ktoré migrovali z iných krajín, ktoré utiekli pred vojnami, ktoré sa odohrávajú v ich krajinách). Keď sme prvýkrát prišli do školy, kde sme mali pracovať, všetci sme boli trochu zmätení, nevedeli sme, aké budú deti, čo presne budeme robiť a ako to všetko bude vyzerať. A pre nás všetkých to bol veľký šok, že deti hovorili len po taliansky a vlastne ani jeden z nás nehovoril plynule týmto jazykom. Preto môžem povedať, že prvý deň bol dosť chaotický, nepochopiteľný a veľmi únavný. Vybrala som si skupinu detí stredného veku od 6 do 10 rokov a bola to najväčšia skupina v tejto škole. A prvý deň tam bolo málo ďalších talianskych dobrovoľníkov, takže bolo naozaj náročné zorganizovať deti a niečo s nimi urobiť. Deti nás nepoznali, nepoznali sa medzi sebou a nevedeli pochopiť, prečo nehovoríme ich jazykom. Preto prvý deň bol stresujúci pre nás dobrovoľníkov aj pre deti.
Ale na druhý deň bolo našťastie všetko v poriadku. Hlavný dobrovoľník tejto školy prišiel do našej triedy a začal sa s deťmi len tak rozprávať im o nás, že sme z iných krajín, a preto dobre nehovoríme po taliansky, a že budeme tu celé tri týždne spolu. A po tomto rozhovore deti všetko pochopili a dokonca nás začali učiť nejaké talianske slovíčka a frázy. A už v ten istý deň sme začali s deťmi kresliť, hrať s nimi rôzne tímové hry. A v tento deň som videla, aké sú tieto deti neuveriteľné a už som vedela, že sa spolu určite dobre zabavíme.
Potom už bol každý deň lepší a lepší. Ráno sme prichádzali do školy autobusom, potom sme asi hodinu sedeli na dvore a čakali, kým rodičia privedú deti. V tomto čase sme diskutovali o tom, aké aktivity budeme s deťmi robiť a plánovali, ako bude deň prebiehať. Potom, keď sa všetky deti zhromaždili, rozdeľovali sme deti do skupín a každá skupina išla do svojej triedy. Na začiatku sme vždy robili nejaké tvorivé aktivity, kreslili, písali, čítali príbehy. Potom sme sa všetci spoločne mali obed, a d’alej sme sa s deťmi hrali rôzne hry, počúvali hudbu a uživali si spoločné chvíle.
Každý piatok sme sa spolu so všetkými ostatnými dobrovoľníkmi chodili modliť do ich kostola pri škole. A v prvý piatok sme diskutovali aj o rôznych problémoch, nápadoch a celkovo o deťoch a o tom, ako k nim nájsť prístup. A hlavný dobrovoľník nám povedal veľmi potrebné slová, vysvetlil nám, že nezáleží na tom, čo presne s deťmi robíme, či sa hráme alebo niečo študujeme, najdôležitejšie je dať týmto deťom lásku, starostlivosť a podporu, ktoré im tak chýbaju. Vysvetlil nám, že hlavnou úlohou tejto školy je vytvárať deťom bezpečný priestor, aby zabudli na problémy doma a aby si aspoň na 6-7 hodín užili svoje detstvo, ktoré žiaľ, je pre nich veľmi ťažké. Napriek jazykovej bariére sme sa s deťmi veľmi zblížili a každý deň sme v ich očiach videli radosť, keď oni s nami trávili čas. Preto môžem s istotou povedať, že sme to zvládli veľmi dobre. Tieto deti sme neskutočne milovali, takže lúčenie bolo samozrejme veľmi ťažké. Ale dúfam, že deti si budú vždy pamätať lásku, pozornosť a podporu, ktoré sme im dali.
Vo voľnom čase zo školy sme vždy chodili na prechádzky v Ríme. Videli sme Koloseum, Baziliku svätého Petra, Fontánu di Trevi a Hrad sv. Angela. Boli sme vo Vatikáne a navštívili vatikánske múzeá, vypočuli sme si pouličných hudobníkov, ktorí na ulici spievali talianske piesne, jedli chutné talianske jedlá a zmrzlinu, rozprávali sa s Talianmi a dozvedeli sme sa veľa o talianskej kultúre, živote a tradíciách. Bol to neuveriteľný čas, v ktorom bolo všetko úžasné: táto škola, krásne deti, veľmi dobrý kolektív, neuveriteľní Taliani, s ktorými sme pracovali, a taký krásny a atmosférický Rím.
Anastasia Nekrash, študentka Filozofickej fakulty UMB
Summer School Red Cross Sevilla, SPAIN
Moju dobrovoľnícku činnosť som absolvovala v Červenom kríži v Španielsku. Pracovala som v rôznych oblastiach. Mojou hlavnou náplňou práce bol program s názvom letná škola s deťmi, ktoré sú ohrozené sociálnym vylúčením. Naša snaha bola dopriať deťom príjemné leto, vytvoriť pohodlné prostredie a nezabudnuteľné spomienky pomocou rôznych aktivít. Navštevovali sme rôzne múzeá, pamiatky, hrali sme sa spolu, ale predovšetkým im ponúkali psychickú podporu a pozornosť, ktorú často krát tieto deti nemajú kde nadobudnúť. Okrem toho som navštevovala detskú nemocnicu, kde sme mali spolu s deťmi veľa hier a aktivít a podieľala som sa aj na novo vytvorenom programe CRECE v centre pre týrané ženy.
Dobrovoľníctvo v Červenom kríži mi dalo veľa skúseností. Jednalo sa o rôzne sféry, ako napríklad jednanie na profesionálnej úrovni, ale aj tej neformálnej s deťmi, získala som trpezlivosť, zlepšila som si jazykové a komunikačné schopnosti. Navyše fakt, že som bola súčasťou viacero pozícií, mi dalo vysokú úroveň všestrannosti. Na druhej strane som si tiež uvedomila, že dobrovoľníctvo je drina, ktorá však stojí za to.
Dobrovoľníctvo určite odporúčam, pretože okrem skúseností, ktoré som nadobudla pri práci, som získala aj nových priateľov. Mala som možnosť spoznať prenádherné mesto Sevillu, takzvanú perlu Andalúzie a toto všetko si neskutočne cením. Sú veci, ktoré na internete jednoducho nenájdete, neprečítate si v knihe, ale musíte ich sami okúsiť. Je veľa programov, veľa rôznych spôsobov ako pomôcť a verím, že každý človek sa v tom nájde.
Jana Minárová, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB
Antonio Candido Center, Porta Solidaria, Caritas, PORTUGAL
2 týždne dobrovoľníckeho programu v Portugalsku by som nazvala dobrodružstvom. 
Dobrodružstvom plným aktivít, práce, spoznávania skvelých ľudí ale i krásneho mesta Porta a jeho okolia.Náš dobrovoľnícky tím tvorili 3 dievčatá zo Španielska a ja. Boli sme akási “fantastická štvorka“, ktorá vždy držala spolu a väčšinou všade meškala. Možno za to mohol náš spánkový deficit, ktorému sme sa oddali dobrovoľne, keďže sme chceli spoznať Porto čo najviac. Koniec koncov, aj keď sme väčšinou meškali, nikto si to nevšimol. Veď Portugalci sa nikam neponáhľajú. Keďže sme pracovali v 3 centrách, náš dobrovoľnícky program bol veľmi intenzívny.
Centrum António Cândido je domov pre deti a mládež. Čas sme trávili najmä s mladými z tohto centra, kde sme pre nás navzájom pripravovali rôzne aktivity. Pri surfovaní, pripravovaní tradičných portugalských dezertov či hraní rôznych hier sme sa mohli navzájom spoznať, vyplniť náš i ich voľný čas a super sa zabaviť. Večer sme pracovali v Centre Porta Solidária a Charitas.
V centre Porta Solidária pripravovali dobrovoľníci teplé jedlo pre ľudí, ktorí si ho nemôžu dovoliť kúpiť. My sme pomáhali s roznášaním jedla a umývaním riadov.
V centre Charitas sme zase pomáhali s triedením oblečenia, ktoré poputuje k ľuďom, ktorí ho potrebujú. Pri práci v centrách nám robila najväčšie ťažkosti komunikácia. Len málo ľudí rozprávalo po anglicky. Mojou záchranou boli dievčatá zo Španielska, ktoré rozumeli vďaka podobnosti jazyka a potom mi všetko prekladali.
Vďaka tomuto projektu som získala nezameniteľné skúsenosti. Bolo príjemné pozerať sa na výsledky našej práce, ktorou sme mohli pomôcť druhým. Ďakujem za túto príležitosť!
Michaela Žibeková, študentka Pedagogickej fakulty UMB